Keď sa rozmaznané detičky hrajú na intelektuálov

Alias totálne absurdný rozhovor Jadena (16) a Willow Smith (14) pre T magazín.

Po dočítaní tohto rozhovoru som nadobudla pocit, že mi niekto celkom určite musel dnes podstrčiť drogy vo firemnej kuchynke. Priznajte sa, kto mi nasypal to LSD do vody?!

Každopádne, viac slov k tomuto nenachádzam, takže som sa rozhodla vám preložiť celý ten skvost, nie iba úryvky. Ak to nebude dávať zmysel, vedzte, že to nie je vinou prekladu, ale vinou výchovy Willa Smitha a jeho manželky. A možno trocha aj tým LSD.

Čo čítate?

Willow: Kvantovú fyziku a Osho. 

Jaden: „Pradávne tajomstvo kvetu života“ a staroveké texty, ktoré nevieme datovať do minulosti. 

Zaujíma ma, ako vnímate čas. Máte pocit, že plynie veľmi rýchlo? Je vaša hudba akousi cestou ako to otočiť a poukázať na to?

Willow: Čas viem spomaliť aj zrýchliť, akokoľvek chcem, a preto viem, že čas neexistuje. 

Jaden: Je dokázané, že to, ako rýchlo vám plynie čas, závisí od toho, kde vo vesmíre sa nachádzate. Je to relatívne pre bytosti a rôzne miesta. Ale na úrovni bytia tu na zemi, ak ste si vedomí momentu, jedna sekunda môže trvať rok. A keď si nie ste vedomí, vaše celé detstvo, váš celý život môže ubehnúť za 6 sekúnd. Ale je to tiež vec, v ktorej sa môžete stratiť. 

Willow: Kvôli žitiu. 

Jaden: Presne, pretože musíte žiť. V každom z nás je teoretický fyzik, a môžete hovoriť a hovoriť, ale je to o žití.

Willow: Je to o tej akcii. 

Máte nejaké témy, ku ktorým sa radi vraciate vo vašej práci?

Jaden: P.C.H. je jednou z nich, melanchólia oceánu, melanchólia všetkého ostatného. 

Willow: A ten pocit, že toto je fragment holografickej reality vytvorenej vyšším vedomím. 

Jaden: (vybuchne do smiechu) Hneď ako sme ja a Willow začali vydávať hudbu, celý svet si z toho zobral, že: Okej, odomkli ďalšiu úroveň úprimnosti, keď títo dvaja môžu byť úprimní o všetkom, tak aj my môžeme byť viac úprimní. 

V čom ste sa zlepšili? 

Willow: Menej sa zaujímam o to, čo si ostatní myslia. Ale taktiež sa treba menej zaujímať o to, čo si vaša vlastná myseľ myslí, pretože to, čo si myslíte vy, môže byť niekedy to, prečo ste smutní. 

Jaden: Presne. Pretože vo vašej mysli je istá dualita. Takže keď vám napadne nejaká myšlienka, nie je to len jedna myšlienka, musí sa to odraziť od oboch hemisfér vašeho mozgu. Keď rozmýšľate nad niečím veselým, rozmýšľate zároveň aj nad niečím smutným. Keď rozmýšľate nad jablkom, rozmýšľate tiež aj nad opozitom jablka. Je to nástroj pre pochopenie matematiky a vecí s dvomi oddelenými realitami. Ale kreativita, tá pochádza z jednoty. To nie je dualita vedomia. A vtedy nemôžete počúvnuť svoju myseľ – povie vám, čo si myslíte a tiež, čo si myslia druhí.

Willow: A potom rozmýšľate o tom, o čom rozmýšľate, a to je nebezpečné.

Pozeráte sa na svoju novú hudbu ako na pokračovanie vašej predošlej práce?

Jaden: Myslím, že Willow si prešla veľkým vývojom. 

Willow: Myslím, že „Whip my hair“ bola skvelá vec. Keď sa na to pozerám naspäť, myslím si: Wow, urobila som naozaj veľa pre mladé černošky a dievčatá po celom svete. Povedala som im, že môžu byť samé sebou a nemusia sa toho báť. A to robím aj teraz, ale trocha inak, pochádza to zo zdroja energie a univerzálnej pravdy. Ľudia si pomyslia: Neurobím pesničku o tom, ako presne sa cítim a o všetkých tých zlých pocitoch, aby som to dal von do sveta a všetci ma budú súdiť. Ale pre mňa je to časť mňa, časť mojej umeleckej cesty. 

Jaden: To je ďalšia vec: Čím sa živíte, čo je vaša práca? Nie, ja som, a chystám sa nechať svoj odtlačok na všetkom v tomto svete. 

Ako píšete? Aký je váš postup?

Jaden: Ona vojde do štúdia a len začne spievať.

Willow: Hudba je väčšinou to, čo so mnou pohne. Alebo rozmýšľam nad konceptmi. Potom keď počujem hudbu to len vypracujem z toho konceptu a idem.

Jaden: Robí freestyle a tak príde na to, čo sa jej páči. Rovnako je to aj u mňa.

Willow: Vyskladáte to dohromady. Pospájate tie malé momenty inšpirácií.

Čo hľadáte v tých pospájaných momentoch?

Jaden: Úprimne, len sa snažíme robiť hudbu, o ktorej si myslíme, že je cool. Nemyslíme si, že je vonku veľa cool hudby. Takže si robíme vlastnú. Nemáme žiadnu pesničku, ktorú radi počúvame, od žiadneho iného umelca. 

Willow: Robím to aj s novelami. Nie sú žiadne novely, ktoré by ma bavilo čítať, takže si píšem vlastné a potom si ich čítam, je to tá najlepšia vec. 

Jaden: Willow si píše vlastne novely od svojich šiestich rokov.

Inšpiruje vás vaša spolupráca rôznymi smermi? 

Jaden: Totálne.

Willow: S Jadenom sme akurát prišli na to, že naše hlasy spoločne znejú ako čokoláda. A tak, ako dobre chutí čokoláda, tak dobre to znie. 

Ako je s tým, čo robíte, spojená móda?

Jaden: Willow akurát vydala pesničku „Cares“. Dovoľte mi citovať: „Nezaujíma ma, čo ľudia hovoria.“ Oboch nás to naozaj vôbec nezaujíma. Rád nosím veci, ktoré robím, ale hodím to na seba ako čokoľvek iné. Niekedy to vyzerá cool.

Willow: V mojich high-fashion veciach chodím rada tam, kde sú kamery. Takže sa môžem tváriť akože: Áno, áno, vyzerám vadne. Ale v bežnom živote nosím veci, v ktorých môžem loziť po stromoch. 

Čo sú podľa vás veci, ktoré sa oplatí mať?

Jaden: Niečo, čo sa mi oplatí kupovať, je napr. Final Cut Pro alebo Logic. 

Willow: Plátno. Farby. Mikrofón.

Jaden: Čokoľvek, čím môžete šokovať. Jediná cesta ako niečo zmeniť je šokovať. Keď chcete, aby vám narástli svaly, musíte ich šokovať. Keď chcete zmeniť spoločnosť, musíte ju šokovať.

Willow: O tom je umenie, šokovať ľudí. Niekedy aj samých seba. 

Už ste spomínali aj dýchanie, čo je tiež jedna z tém, ktorá sa opakuje vo vašich pesničkách.

Willow: Dýchanie je meditácia, život je meditácia. Musíte dýchať, aby ste mohli žiť, takže dýchanie je spôsob, ako sa spájame s posvätným miestom v našom srdci.

Jaden: Keď sa deti narodia, majú na hlave krehké miesta, v ktorých pulzuje krv. To preto, že energia ide cez celé ich telo.

Willow: Prána.  

Jaden:Je to prána, pretože stále dýchajú cez brucho. Pamätajú si. Bábätká si pamätajú.

Willow: Keď sú ešte v bruchu, sú si vedomé všetkého, vytvárania kostí, vytvárania väzov. Ale sú šokované týmto drsným svetom.

Jaden: Všetkou tou chémiou a ostatnými vecami, a potom pomaly…

Willow: Ako rastú, začnú to strácať. 

Jaden: Viete, stanú sa takými, ako sme my. 

Takže najťažšie učenie je odnaúčanie vecí? 

Willow: Áno, v podstate, ale najšialenejšie na tom je, že to tak nemusí byť.

Jaden: O tomto to je: Škola nie je reálna, pretože skončí. To ale nie je pravda, to nie je reálne. Naše učenie nikdy neskončí. Škola, do ktorej my chodíme každé ráno, do nej budeme chodiť naďalej.

Willow: Navždy. 

Jaden: Deti, ktoré chodia do normálnej školy, sú veľmi pubertálne, veľmi úzkostné. 

Willow: Nikdy nechcú nič robiť, sú veľmi unavené. 

Jaden: V škole sa nikdy nič nenaučíte. Pomyslite na to, koľko autohavárií sa deje každý deň. Autoškola? O čom to je? Stále som tam nebol, pretože každý koho poznám už mal autonehodu, nevidím, ako im to v niečom pomohlo. 

Willow: Ja som do školy chodila rok. Bola to tá najlepšia a najhoršia skúsenosť. Najlepšia preto, lebo som pochopila, prečo sú tie deti také zdeprimované, a najhoršia preto, že som bola zdeprimovaná aj ja. 

Takže, aký je váš ďalší plán?

Jaden: Mojím cieľom je byť najšialenejším človekom všetkých čias. Myslím tým na olympijskej úrovni. Chcem byť tým najodolnejším človekom na planéte.

Willow: Myslím, že kým budeme mať 20 alebo 30 rokov, dosiahneme toľko vrcholov, koľko je vôbec možné.