Cara Delevingne ľúbi ženy a sníva o mužoch |
Porozprávala o tom pre júlové vydanie magazínu Vogue.
Cara prvýkrát otvorene porozprávala o svojom vzťahu s hudobníčkou St. Vincent. Prvýkrát tiež porozprávala otvorene o svojej sexualite, ale aj o depresii. Toto je prvýkrát, čo je sama na titulke amerického Vogue, a tak asi chcela, aby ten rozhovor stál zato. …o St. Vincent: „Myslím, že za to, že som teraz taká spokojná s tým, kto som, môže z veľkej časti to, že som zaľúbená do svojej priateľky. Už len to, že tie slová vyjdu z mojich úst, je zázrak.“ …o jej sexualite: „Trvalo mi naozaj dlho, aby som túto myšlienku akceptovala, až dokým som sa ako 20 ročná nezamilovala do ženy a vtedy som pochopila, že to musím akceptovať. Ale erotické sny mávam len o mužoch. Jeden taký som mala aj dva dni dozadu. Snívalo sa mi, že som šla za jedným chlapíkom do jeho minivanu, okolo boli jeho priatelia, a v podstate som ho znásilnila. Ale ženy sú to, čo ma inšpiruje, ale aj dokáže zraniť. V mojom živote mi ublížili jedine ženy, v prvom rade moja mama. Ale ak by som niekedy našla muža, do ktorého by som sa zamilovala, chcela by som sa vydať a mať deti. A z toho mám hrôzu, pretože si myslím, že som úplne šialená, a bála by som sa toho, že keby ma skutočne spoznal, opustil by ma.“ …o jej detstve: „Vyrastala som vo vrchnej vrstve, to celkom určite. Stále to bolo o nejakých večierkoch a konských závodoch. Rozumiem, že to pre niekoho môže byť zábava, ale ja som si to nikdy neužívala.“ …o boji jej mamy so závislosťou na heroíne: „Formuje to detstvo každého dieťaťa, ktorého rodičia majú nejakú závislosť. Vyrastiete príliš rýchlo, pretože musíte vychovávať svojich rodičov. Moja mama je neskutočne silný človek s obrovským srdcom a zbožňujem ju. Ale nemyslím, že je to niečo, z čoho sa dá vyliečiť. Viem, že existujú ľudia, ktorí prestali a sú v poriadku, no toto nie je ten prípad. Stále s tým bojuje.“ …o depresii v 15tich rokoch: „Toto je niečo, o čom som doteraz nebola veľmi otvorená, ale je to veľká súčasť mňa. Z ničoho nič na mňa dopadla silná depresia, úzkosti a nenávidela som samú seba. Tieto pocity boli také silné, že som si zvykla silno búchať hlavu o strom, len aby som upadla do bezvedomia. Nikdy som sa nerezala, ale škrabala som sa až do krvi. Chcela som prestať existovať, aby ma len niekto zmazal z povrchu zemského. Fajčila som aj veľa trávy, ale bola som totálne psycho s drogami alebo bez nich. Najhoršie bolo, že som vedela, že som mala v živote veľa šťastia, ale ten pocit, že chcete zomrieť… máte z tých pocitov potom také výčitky svedomia, a je to začarovaný kruh. Myslela som si: Ako len môžem mať takéto pocity? A tak som si ubližovala ešte viac. Jedného dňa som si začala baliť veci a chcela som to skončiť. Mala som už vymyslený aj spôsob, stačilo to spraviť. Musela som sa rozhodnúť, či milujem viac seba alebo myšlienku na smrť. A vtedy začala z môjho notebooku hrať pesnička od Outkast – SpottieOttieDopaliscious, ktorú hrali aj na pohrebe kamaráta, ktorý nedávno predtým zomrel na predávkovanie heroínom. Pochopila som to ako varovanie od neho. A ostala som na seba veľmi nahnevaná.“
|
