Scarlett, Rhett a neznesiteľne nudný Ashley

pridal kiwi 5.1.2020 o 19:01

Lebo zajtra je tiež deň!

Už sme tu mali diela Jane Austen, sestier Brontëových a Annu zo Zeleného domu od Lucy Maud Montgomery. Teraz si v rámci literárnej rubriky pripomenieme ďalšiu klasiku, Gone with the Wind, teda Odviate vetrom od Margaret Mitchell. A, samozrejme, spolu s knihou aj jej slávne filmové spracovanie.

Gone with the Wind, teda Odviate vetrom od Margaret Mitchell.

Hlavnou postavou je Scarlett O’Hara, takzvaná southern belle, čiže krásavica z južanského štátu Georgia. Vôbec si nepripúšťa možnosť, že sa blíži vojna, tá predstava ju nudí, radšej si kráti čas flirtovaním s kýmkoľvek, kto je poruke. Reálne má však vážny záujem akurát o Ashleyho Wilkesa. A aj mu to pekne otvorene dá najavo, čo by si správna mladá dáma v jej postavení a v tých časoch rozhodne nemala dovoľovať! No ale čo už, keď ona si nevie pomôcť a tak strašne ho chce? Lenže Ashley jej naservíruje nepríjemné prekvapenie, keď jej oznámi plán oženiť sa so svojou sesternicou (vtedy to bolo v pohode…a vlastne niekde to je v pohode aj teraz) Melanie. Melanie sa mi vždy zdala zhruba tak nezáživná a nezaujímavá ako sám Ashley, takže v mojich očiach boli tí dvaja dokonalý pár. Ale Scarlett to až tak dobre nevezme. Ashleyho chce a kvôli nemu dlho, predlho, ignoruje pokusy Rhetta Butlera, čo som ja zase nikdy nechápala a dosť ma to pri čítaní otravovalo. V článku o Brontëových ste v komentároch tvrdili, že Ashley bol pre Scarlett akousi ilúziou, chcela ho, ale nemohla ho mať, predstavovala si, že je to dokonalý princ, ale nikdy ho skutočne nespoznala, tak tá ilúzia nebola konfrontovaná s realitou. Plus Rhett jej bol zakaždým poruke a tak si ho nevážila. Rozumiem a súhlasím…ale to nič nemení na tom, že sa mi kvôli Scarlettiným počinom kniha občas čítala ťažko a niekedy som mala sto chutí nakopať ju do jej fiktívneho zadku. Ale na druhej strane uznávam, že bolo zaujímavé čítať o nesympatickej ženskej hlavnej postave. Lizzie Bennet, Anne Shirley, Jane Eyre boli všetko kladné hrdinky, s ktorými sa mi ľahko súcitilo, ich príbehom som želala šťastný koniec a aj keď Emma Woodhouse mi trošičku predsa len liezla na nervy, v porovnaní so Scarlett to bolo nič. Takže hoci som s niektorými pasážami Gone with the Wind bojovala, aspoň som mala trochu nový zážitok. Jediná ženská literárna postava, ktorú som neznášala viac ako Scarlett bola už len asi Briony z knihy Atonement (Pokánie).

Producent David O. Selznick a jeho filmové spracovanie knihy Odviate vetrom

Aj keď vzťahový trojuholník…vlastne štvorec (Scarlett – Rhett – Ashley – Melanie) tvoria veľkú časť knihy, prebieha tam aj čosi iné. Taký malinký konflikt, ktorému sa vraví občianska vojna. A s tou ide ruka v ruke otroctvo, ktoré dnes mnohým knižným aj filmovým fanúšikom leží v žalúdku, no o tom potom. Občianska vojna sa dobojovala v roku 1865 a o 74 rokov neskôr si premiéru odbilo filmové spracovanie knihy Odviate vetrom. Konkrétne to bolo 15. 12. 1939. Kým k tomu došlo, bolo treba prekonať mnohé prekážky, pričom hneď prvou bolo obsadenie hlavných postáv. Do úlohy Rhetta Butlera sa producentom hodil Clark Gable, no dlho trvalo, kým sa jeho obsadenie stalo realitou. Gable bol totiž zmluvou zaviazaný štúdiu MGM, ktoré ho logicky nechcelo požičiavať iným. Producent David O. Selznick to ale nakoniec vybavil a dokázali sa medzi sebou dohodnúť MGM a Loew’s, inc. Určite tomu pomohol aj fakt, že Selznickov svokor stál vo vedení MGM. Keď bol Rhett vyriešený, prišiel rad na Scarlett O’Hara – sebeckú, šarmantnú a manipulatívnu slečnu, ktorá odmieta muža, čo ju miluje a ženie sa za tým, ktorý ju odmieta. A okrem toho to občas vyzerá, akoby si nielenže nespytovala svedomie, ale akoby ho ani nemala. No akokoľvek nesympatická môže čitateľom byť (a možno práve preto), rola to je veľmi šťavnatá a tak sa o ňu herečky mohli potrhať. Scarlett si chceli zahrať Bette Davis aj Katharine Hepburn, obe zvyknuté hrávať mrchy, ale aj napríklad Lucille Ball, Tallulah Bankhead, či Lana Turner. Ale nakoniec im to všetkým vyfúkla Vivien Leigh, ktorá ani nebola Američanka! Vidíte, ešte pred Britom v úlohe Batmana a Američankou, hrajúcou Bridget Jones, tu bola táto neprávosť. Samozrejme, za výber Vivien sa kvôli jej pôvodu zniesli protesty, no Selznick argumentoval, že rodičia Vivien pochádzali z Francúzska a Írska a rovnako na tom boli aj rodičia Scarlett, teda je pre tú úlohu stvorená. To tvrdenie Vivien neskôr dokázala tým, že za výkon vo filme si odniesla Oscara. A treba povedať, že s tým jej pôvodom to nebolo zase až také tragické. Ashleyho Wilkesa aj jeho manželku Melanie si tiež zahrali britskí herci, tak čo.

Film režíroval George Cukor, Victor Fleming a aj Sam Wood

Komplikácie neprestávali ani pri natáčaní, pôvodne film režíroval George Cukor, no producent Selznick ho už po troch týždňoch vymenil. Dôvodov na takéto čachre malo byť viac. Jednak sa ich predstavy o filme od seba výrazne líšili a ďalším dôvodom mal byť fakt, že Cukor bol gay. Prezývali ho „women director“, pretože vraj k ženám pristupoval veľmi citlivo a pri nakrúcaní im venoval veľa času. Vivien a Olivii de Havilland, predstaviteľke Melanie, to vyhovovalo, ale Selznikovi nie. Bál sa, že film bude príliš zameraný na ženské postavy a nebude dosť dynamický, takže Cukor sa musel porúčať. Okrem iného sa tiež hovorí, že Clark Gable nebol úplne v pohode s predstavou, že sa okolo neho obšmieta Cukor, ktorý mu nevyhovoval kvôli orientácii a štýlu režírovania. Takže možno aj on využil svoj vplyv na to, aby štafetu v režírovaní prebral Victor Fleming, hoci Cukor naďalej súkromne pomáhal Vivien a Olivii. Fleminga potom ešte na pár dní vystriedal Sam Wood, teda finálna bilancia odrežírovaných dní je takáto: Cukor zvládol 18, Fleming 93 a Wood 24. A ešte jedna mierne šialená informácia: kým sa začalo natáčať, musel byť napísaný scenár. Podľa všetkého Selznick zamkol seba, scenáristu Bena Hechta a režiséra Victora Fleminga do miestosti, v ktorej mali za týždeň 1000 strán románu premeniť na scenár. Po týždni, počas ktorého Selznick odobril len konzumáciu banánov a arašidov (čokoľvek iné by vraj negatívne ovplyvnilo kreativitu), Fleming skolaboval a Hechtovi praskla cievka v oku. O tomto zaujímavom spôsobe písania neskôr vznikla divadelná hra Moonlight and Magnolias.

Premiéra filmu a #oscarssowhite

Nakoniec sa film úspešne dokončil a nasledovala premiéra, ale ani tam nebolo všetko ružové. Režisér Victor Fleming bol v tom čase pohádaný so Selznickom (úprimne, ani sa mu po skúsenosti so scenárom nečudujem), takže sa jej nezúčastnil a chýbala tam takisto Hattie McDaniel, predstaviteľka Scarlettinej vychovávateľky. Išlo o vychovávateľku čiernej pleti a v tom čase v Amerike platili takzvané Jim Crow’s laws, teda kvôli segregácii nemohla Hattie ísť na premiéru vlastného filmu. Keď sa to dozvedel Clark Gable, chcel celú premiéru bojkotovať (čiže na rozdiel od homosexuálov mu černosi asi nevadili), no Hattie ho presvedčila, nech to nerobí a premiéry nech sa radšej normálne zúčastní. V podobnom duchu sa pre ňu nieslo aj odovzdávanie Oscarov, kam síce pozvaná už bola, ale sedieť musela úplne vzadu, bokom od bielych hereckých kolegov. To boli vtedy jedny z prvých #oscarssowhite. Náladu jej mohla trochu zlepšiť výhra v kategórii Najlepšia herečka vo vedľajšej úlohe, ale trpký pocit asi zostal. Ten majú niektorí ľudia pri čítaní knihy a najmä pri sledovaní filmu aj dnes. Veľmi im vadí rasistické zobrazenie černochov a fakt, že belosi tam vlastnia sluhov (ale ťažko v období občianskej vojny čakať niečo iné) a takisto kritizujú postavenie žien (ale ťažko v období občianskej vojny čakať niečo iné…a vlastne Scarlett na tom postavením vôbec nie je tak zle, ak uvážime, že úspešne manipuluje takmer všetky mužské postavy). Obzvlášť v žalúdku leží niektorým scéna, keď Rhett schmatne Scarlett do náručia a vynesie ju hore schodmi, zatiaľ čo ona sa bráni (aj keď nasledujúce ráno sa v posteli budí s veľkým úsmevom na tvári). Vzťah týchto dvoch bol vždy komplikovaný a hoci nechcem prezrádzať úplne všetko, nedá mi nespomenúť Rhettovu slávnu poslednú vetu: „Frankly, my dear, I don’t give a damn.“. V slovenčine je to tuším: „Úprimne, drahá, je mi to jedno.“, čo síce nemá ten istý cveng, ale snaha bola. Zaujímavé, že sa filmu prepiekol ten „damn“, pretože v tom čase v americkom filmovom priemysle platil Hays code, ktorý obmedzoval používanie nadávok a tiež explicitné zobrazovanie určitých vecí typu znásilnenie, interrupcia, či homosexuáli. Zákon sa dal obísť, ak daná nadávka bola v istom kontexte skutočne nevyhnutná a v tomto prípade to tak asi aj vyhodnotili. Hláška je to kultová, pripadlo jej prvé miesto v zozname slávnych filmových výrokov. No a na tento zoznam sa prepracovala aj Scarlettina záverečná hláška o tom, že sa nebude vzdávať, pretože aj zajtra je deň. Kto videl film, alebo čítal knihu, vie, k čomu sa toto jej vyznanie viaže. Príbeh Scarlett a Rhetta tým končí…minimálne oficiálne. Margaret už nijakú ďalšiu knihu nenapísala, ale existuje pokračovanie od inej autorky. Nadväzuje priamo na koniec knihy Odviate vetrom a ponúka odpoveď na otázku, či bola Scarlettina misia úspešná. Podľa mňa to je len akýsi paškvil, netrúfla som si na to. Môžete skúsiť, ak máte tú odvahu.

Vrhnime sa už na fotky a zaujímavosti o filme, hercoch, ale aj spisovateľke Margaret Mitchell

S tou krásavicou som vás trochu oklamala. Scarlett ako extra pekná v knihe opísaná nebola. Doslova sa tam píše, že jej šarm mužov tak opantal, až zabudli, že to nie je nijaká krásavica. Na začiatku príbehu má Scarlett 16 rokov, keď Vivien začala natáčať film, mala 28. Môže sa to zdať príliš, ale niektoré herečky, pripadajúce do úvahy pre rolu Scarlett, mali nielen cez 30, ale aj cez 40, takže nakoniec bola Vivien ešte v pohode. Čo ale v pohode nebolo, boli bozkávacie scény Scarlett a Rhetta, alebo skôr Vivien a Clarka. Clark nosil totiž umelý chrup a vraj mu strašne smrdelo z úst, no a keď sa na to Vivien sťažovala, Clark začal pred bozkávačkami naschvál jesť cesnak. To by sme mali tú romantiku.

A tu Scarlett vyrastala. Bavlníková plantáž Tara v plnej kráse…po vojne to už potom bolo horšie

Vivien a Hattie ako Scarlett a jej verná Mammy, ktorá sa ju snaží trocha vycepovať a skrotiť…neúspešne

Keď už to dotiahla na toho Oscara, dajme si Hattie ešte raz. Viacerí ľudia rovnakej farby pleti, ako mala Hattie, ju kvôli úlohe Mammy kritizovali. Vraj či sa nehanbí hrať v rasistickom filme. Ona ale povedala, že radšej dostane zaplatené za to, že si zahrá slúžku, ako keby tou slúžkou mala reálne byť. Čo celkom dáva zmysel.

Nebude snáď flirtovať len s jedným!

Filmový Rhett, čiže Clark Gable, prezývaný aj „The King of Hollywood“. Ja si ho spájam hlavne s filmom It Happened One Night, teda Stalo sa jednej noci. Vôbec prvý film, ktorému sa podaril oscarový grandslam – film, réžia, scenár, herec, herečka.

Melanie. Bola dobrá a milá…ale až taká dobrá a milá, že to bolo príliš. Zahrala si ju Olivia de Havilland, ktorá je ako jediná z hlavných herecov z filmu ešte nažive, dnes má 103 rokov. Jej mladšia sestra, Joan Fontaine, bola tiež herečka, známa napríklad z filmov Rebecca a Hitchcockovho Suspicion.

Leslie Howard ako Scarlettin vysnívaný Ashley Wilkes. Leslie touto úlohou nebol veľmi nadšený, zdalo sa mu, že je na Ashleyho pristarý. Nebudem sa s ním hádať, postava mala mať na začiatku filmu 21 rokov a Leslie mal vtedy 46. Mne sa vždy zdalo, že vyzerá akosi čudne, takže Scarlett som už dvojnásobne nechápala…ani vizuálne. Minipikoška: Leslie sa kamarátil s Humphreym Bogartom a Lauren Bacall a preto sa ich dcéra volá Leslie. Minipikoška 2: šepkalo sa o ňom, že bol súčasťou britskej spravodajskej služby počas druhej svetovej, hlavne kvôli tomu, že zomrel v lietadle, ktoré zostrelila nemecká Luftwaffe.

Škandál! Tuto bola Scarlett už vdova, jej prvý manžel Charles padol vo vojne. Ale nijako hrdinsky, dostal osýpky. Okrem pomerne trápnej (podľa Scarlett) smrti je už uňho dôležitý len fakt, že bol bratom Melanie. Bol to jeden z tých chlapov, ktorého opantal Scarlettin šarm, takže keď zistila o Ashleyho zasnúbení, natruc sa vydala za Charlesa. Preto ju Melanie celý čas považuje za sestru a nedá na ňu dopustiť. A teraz k tomu škandálu. Na dobročinnej burze si tanec so Scarlett vydraží práve Rhett a Scarlett ponuku prijíma – pritom ako vdova by sa podobných akcií vôbec nemala zúčastňovať a tancovať s inými mužmi už dupľom nie.

Skaja v šatách, ktoré si spichla zo záclony

Kontroverznej scéne pri schodisku predchádzal škandál. Scarlett a Ashley boli prichytení v objatí (vážne len v objatí, nejde o eufemizmus), a vzápätí sa rozchýrila správa o tom, že spolu udržujú pomer. Čo by si síce Scarlett asi priala, no nebolo to tak. Správa o pomere sa dostala aj Rhettovi a ten (hoci vedel, že sú to len klebety) z pomsty navliekol Scarlett do týchto extra sexi šiat, donútil ju ísť na Ashleyho narodeninovú oslavu a sám sa jej nezúčastnil. Tým pádom nechal Scarlett aby sa stretla zoči-voči nielen s Ashleym, ale aj so všetkými, kto klebety rozšírili, plus aj s Melanie. Akurát Melanie bola taká dobručká, že vôbec neurobila scénu, Scarlett vybozkávala a poprosila ju o pomoc pri zdravení hostí (bola to oslava jej manžela a tým pádom bola Melanie hostiteľka, takže akoby povýšila Scarlett na spoluhostiteľku). Viem, že táto scénka nám mala ukázať, aká je Melanie morálne čistá a skvelá osoba, ktorá absolútne neverí ničomu zlému, čo sa o Scarlett povie. Ale mňa toto jej konanie trochu otrávilo. Však aspoň raz za čas sa naštvem, nie?

Film má takmer 4 hodiny, takže sa doňho podarilo napchať veľkú časť knihy. Napriek tomu sa nejaké veci z knihy neprepracovali na plátno. Napríklad Scarlettine deti z prvých dvoch manželstiev, vo filme má len toť Rhettovu dcéru Bonnie.

Jemu je to jedno, drahá!

A ešte čosi málo o autorke. Dali by sa nájsť isté podobnosti medzi Margaret Mitchell a Scarlett O’Hara. Sama Margaret tvrdila, že je bezškrupulózna koketa (aké pekné slovo), a čosi na tom asi bolo. Dvorilo jej mnoho mužov a bola zasnúbená hneď päťkrát. Ako mladá šokovala polovicu Atlanty, keď v rámci tanca na debutanskom bále pobozkala svojho partnera. No len si predstavte! Navyše tanec, ktorý predviedli, mal veľmi blízko k tangu, takže asi si viete tipnúť, ako na také čosi zareagoval konzervatívny juh (pozitívne rozhodne nie) . K tomu ešte prihoďte fakt, že Margaret rada čítala nielen erotiku, ale aj odborné knihy o ľudskej sexualite (ženská jedna potvorská…určite aj vo voľnom čase členky odhaľovala!). No a čítala ich práve pri písaní knihy Odviate vetrom, čo tiež možno vysvetľuje, prečo Scarlett tak rada flirtovala a prečo ju tak veľmi priťahoval Rhett.

Zasnúbená bola päťkrát, vydatá len dvakrát. Prvý manžel, Berrien Upshaw, bol alkoholik a násilník, takže nasledoval rozvod. Po ňom Margaret utešoval kamarát John Marsch, ktorý jej bol aj svedkom na prvej svadbe. S Johnovou pomocou si našla prácu a začala písať pre Atlanta Journal Sunday Magazine. No a s Johnom to neostalo len pri utešovaní a priateľskej pomoci, v roku 1925 sa zosobášili a rozdelila ich až Margaretina smrť.

V roku 1926 mala Margaret 26 a v dôsledku zranenia sa rozhodla skončiť s prácou pre noviny. Namiesto toho začala písať knihu o americkej občianskej vojne. Písanie jej zabralo 9 rokov, ale nakoniec vznikla kniha Odviate vetrom. Najprv sa mala volať Tomorrow is Another Day, a hlavná postava Pansy O’Hara, ale nakoniec sa presadil názov Gone with the Wind a z Pansy sa stala Scarlett. Kniha vyšla v roku 1936, Margaret za ňu získala Pulitzerovu cenu a príbeh sa stal bestsellerom. Až takým, že sa hneď ľudia hotovali na filmové spracovanie. Práva predala Margaret Selznickovi za 50 000 dolárov, bolo to v tom čase najviac, čo nejaký spisovateľ za práva ku svojej knihe dostal. Pekný obnos peňazí, no Margaret sa neskôr dopočula, že Selznick by bol ochotný dať aj 100 000. Uvedomila si, že asi mala pýtať viac, alebo lepšie zjednávať. Kvôli tejto chybe sa od filmovej adaptácie dištancovala, napriek tomu, že bola úspešná a získala Oscara napríklad za najlepší film, či réžiu. Selznick jej nakoniec ako gesto poslal tých zvyšných 50 000 dolárov, tak aspoň niečo. Margaret však už ďalší román nenapísala, stiahla sa do úzadia a odpisovala na listy fanúšikov. Okrem toho bojovala proti zahraničným vydavateľom, ktorí produkovali neautorizované vydania jej románu. Tým sa jej podarilo poukázať na nedostatočnú ochranu autorských práv a Kongres musel zamakať, aby ju zlepšil. Ktovie, čo by ešte dokázala, keby žila dlhšie, ale Margaret zomrela pomerne mladá, mala 48 rokov. V roku 1949 ju cestou do kina zrazilo auto a spisovateľka utrpela ťažké zranenia (vrátane fraktúry lebky), ktorým po pár dňoch podľahla.