Lena Dunham podstúpila hysterektómiu

pridal kara 23.2.2018 o 21:06


Ako 31 ročná prišla o svoju maternicu.

Zatiaľ čo si mnohé celebrity nechávajú kadečo odstraňovať preventívne, aby nedostali rakovinu, toto nebol Lenin prípad. Odstránenie maternice bolo vyústením dlhoročného boja s dosť závažnou endometriózou. Lena sa o tom rozhodla informovať minulý týždeň prostredníctvom článku pre magazín Vogue. A keďže v ňom povedala naozaj všetko, rozhodla som sa vám ho preložiť celý.

„Hmm, máte nízky tlak. Skontrolujeme ho zase o pol hodiny. Je nejaká šanca, že ste tehotná? Počkať, jasné, že nie je, veď ste práve podstúpili hysterektómiu!“ zamračí sa sestrička, zatiaľ čo mi vpichuje injekciu na riedenie krvi – takú, ktorú dostanete, keď ešte nevládzete chodiť a ktorá zanechá ďalšiu modrinu na mojom bruchu. Už si na to zvykám – opakujúce sa povinné otázky ohľadom mojej plodnosti a moja napoly nacvičená odpoveď, trocha hravá, aby sa necítila prilíš trápne, že pripomenula mladej žene niečo, čo nikdy nebude mať. Už som vyskúšala odpovede ako: Wow, tak to by bolo fakt niečo!, alebo: V tom prípade ste mi včera vybrali zlý orgán!

Večer predtým som podstúpila operáciu na odstránenie maternice. Moja sestrička je modelkovsky krásna žena, trpká a zvláštna, ako taká vedľajšia postava v televíznej šou, ktorej producenti sa tvária, že z nej spravili menej krásnu ženu tým, že jej na hlavu nasadili okuliare. Ležím v posteli s kolenami pri hrudi a držím svojho plyšového macka a nútim ju, aby mi googlila veci na svojom obrovskom počítači, ktorý ťahá z izby do izby, aby si značila informácie o pacientoch a liečbe. Napriek tomu, že ma moji úžasní lekári pripravili, chcem opäť vedieť, čo urobia s mojím krčkom po tom, ako ju vyberú, aký bude mať tvar, aký bude mať zmysel, či v ňom nechajú dieru (odpoveď je nie). Prosím ju, aby vyhľadala, či ženy cítia okamžitý pokles hormónov, ako taká pekelná menštruácia mínus tá menštruácia. A nakoniec, pýtam sa jej na pravdepodobnosť toho, že moje vaječníky odumrú predtým, kým si stihnem zmraziť vajíčka a kým nastúpi menopauza. Kým prídem úplne o všetko.

„Je nejaká šanca, že môžete byť tehotná?“ pýta sa ma, keď mi poslednýkrát dáva lieky.

„Nuž, po zajtrajšku už nie, “ odpovedám. Želala by som si, aby existovalo slovo na ten moment, kedy nikto nemá rád vaše vtipy, ale vy ich hovoríte aj tak.

V nemocnici som predtým, ako mi urobia hysterektómiu, strávila 12 dní. Počas týchto dní som si už celkom zvykla na vzdychy ľútosti od sestričiek, doktorov, výživárov,   kaplánov – ten jemný nádych, ktorý urobia, keď sa na mňa dívajú, na 31 ročnú ženu s tvárou 19 ročného dievčaťa, s modrými vlasmi a v pyžame s obrázkami šteniatok, ktorá je zvinutá vo svojej nemocničnej posteli. Odnaučila som sa neznášať to. Uvedomila som si totiž, že je im to skrátka ľúto. A keď vám je ľúto niekoho, koho nepoznáte, je to milé, hoci to môže pôsobiť povýšenecky a ako falošné prejavy empatie, ktoré si ženy účinkujúce v rôznych reality šou užívajú. (Z tejto postele som sa dívala na mnohé hádajúce sa ženy v Housewives. Tie z Austrálie nad sebou fakt nemajú kontrolu.)

Faktom ostáva, že som nikdy nepochybovala o tom, že chcem mať deti. Ani raz, odkedy som pochopila, ako vznikajú rodiny. A tehotenstvo som vnímala ako nádherný začiatok tejto predstavy. Ako dieťa som si vypchávala tričko kopou opratého prádla a hrdo pochodovala cez obývačku. Neskôr som nosila umelé tehotenské brucho kvôli svojej televíznej šou, ktoré som podvedome hladila tak prirodzene, že mi moja najlepšia kamarátka musela povedať, že ju desím. Všetci muži v štábe, ktorí sa zvyčajne sústredili na svoje ranné povinnosti, boli ku mne obzvlášť milí a opatrní. Dívali sa na mňa, akoby som bola tehotná s Mesiášom, hoci moje brucho bolo len silikónové a objednané z Japonska. Cítila som prirodzenú silu tehotenstva a tešila som sa na moment, kedy moje brucho narastie prirodzene a nebude vyrobené z niečoho, z čoho sa vyrábajú prsné implantáty.

Ale vedela som aj niečo ďalšie, rovnako intenzívne ako to, že chcem dieťa: že niečo s mojou maternicou nie je v poriadku. Cítila som to, veľmi špecificky, hoci to nebolo potvrdené napriek mnohým testom a rozhovorom s lekármi. Skrátka som cítila, že maternica, ktorú som dostala, nefunguje správne.

A počas môjho desaťročného boja s endometriózou mi to stále žiaden doktor nepotvrdil napriek tomu, že toto bude môj deviaty zákrok. Povedali mi, že mám o čosi vyššiu šancu, že potratím. Povedali mi, aby som nečakala večne a „pustila sa do toho“. Počas vyše štyridsiatich vaginálnych ultrazvukov som bola nútená dívať sa na čiernu prázdnotu svojej maternice, zatiaľ čo mi oni hovorili veci ako: „Pozrite na tieto vajička! Radšej si dávajte pozor, inak budete o týždeň tehotná!“ Ich cieľom bolo uchovať moju plodnosť. To považujú za svoju prácu. A ja sa usmievam a smejem, ale viem, že to prázdne miesto, tá čierna diera, ktorou je moja prázdna maternica na obrazovke, bude všetko, čo kedy uvidím.

V auguste sa bolesť stala neznesiteľnou. Blúznim od bolesti a doktori to nevedia vysvetliť. Ultrazvuk neukázal žiadne cysty, žiadnu tekutinu, a rozhodne žiadne dieťa. Ale to nemení nič na fakte, že to bolí tak strašne, že ľudské hlasy okolo mňa sa rozplynuli do akéhosi nezmyselného bľabotania z Teletubbies. S takouto bolesťou nebudem nikdy schopná stať sa niekoho mamou. Aj keby som mohla otehotnieť, nemám čo ponúknuť.

Od augusta do novembra sa zúfalo snažím s tou bolesťou niečo spraviť. Snažím sa tak veľmi, až je to skoro ako druhá práca. Chodím na terapiu panvového dna, na terapiu masážou, na terapiu proti bolesti, na terapiu farbou, akupunktúru, jógu a na krátko, ale za to o to desivejšie, aj na vaginálnu masáž, ktorú mi robil cudzí človek. Som odhodlaná prekabátiť to, čo ma zožiera zvnútra. Ale môžem bežať len veľmi obmedzene, keď mám k nohám priviazané cementové kvádre. Nakoniec som sa spýtala svojej lekárky, či musí ísť maternica von. Povedala mi: Počkajme a uvidíme.

O dva dni neskôr (čo bolo pre mňa vždy definíciou „počkajme a uvidíme“, keďže nie som veľmi trpezlivá), som išla do nemocnice a oznámila som im, že neodídem, dokým nezastavia túto bolesť alebo mi nevyberú maternicu. Naozaj, vážne, vezmite si ju.

Doktori takúto požiadavku neberú veľmi na ľahkú váhu. Žaloby na lekárov sú skutočné a ženy sú naviazané na svoje maternice (pre mňa akási takmer slepá lojalita, akú by ste mali k zlému frajerovi). Niekedy chvíľu trvá, kým človek pochopí realitu svojej neplodnosti. Doktori potrebujú dôkaz, že operujú niekoho, kto to prijal natoľko, aby mohol súhlasiť s operáciou a nikdy to neoľutoval. Takže zatiaľ čo som na medicínskej verzii heroínu proti bolesti (šialene návykové lieky pre mňa, pochopiteľne, nie sú dlhodobým riešením), píšem sloh s tisíc slovami o tom, prečo zvládnem prísť o maternicu pred dovŕšením svojich 32 rokov.

„Viem, že hysterektómia nie je správna voľba pre každého, “ píšem, „a že nie je garantované, že ma to zbaví bolesti, a že to vykonávate kvôli vášmu hlboko zakorenenému a pre mňa feministickému presvedčeniu, že každá žena by mala mať právo rozhodnúť sa, ako chce stráviť plodné roky svojho života.“

Moja rodina ma chce opäť vidieť šťastnú. Po prvý raz sú po tých všetkých problémoch naozaj vystrašení. Keď spím, môj otec ma kontroluje, či dýcham. Slabá sa ospravedlňujem za to, čoho sú svedkami – niekoho, kto je v takej bolesti, že sa nevládze vyjadrovať, niekoho, kto je prinajlepšom na obtiaž a v tom horšom prípade je to hotové týranie. Môj nádherný partner, ktorý sa na mňa cez tú bolesť díval so súcitom a starostlivosťou, musí byť preč kvôli práci, a ja cítim, ako sa postupne odcudzujeme, keďže život čoskoro ukáže svoju zložitosť. Som nevrlá a odťahujem sa. Nič neponúkam. Stále mi pripomína, že som stále žena a stále som nažive, ale tiež viem, že čoskoro – kvôli mnohým iným dôvodom, ktoré nemajú nič spoločné s mojou maternicou – sa naše cesty rozdelia a ja budem čeliť všetkému, čo strácam v malých krokoch.

Moja terapeutka si niečo poznačí. Potom hovorím s ďalšou terapeutkou, ktorú uprednostňuje môj lekár, a tá mi odporučí ďalšie sedenia, aby sme sa dostali až k hlboko zakoreneným vnútorným rozporom. Počas tohto všetkého sa zvíjam v bolesti a zazerám v štýle Girl, Interrupted na internistov, ktorí ma prídu skontrolovať. Za svoju obeť si zvolím jedného konkrétneho lekára, iba aby som ostala nažive a sústredená.

„Koľko máte rokov? Chcem to vedieť. A kde bývate?“ Zrejme tým niečo porušil, keď odpovedal, ale povedal mi, že má 27, čo ma nahnevalo. Čo už len on vie o živote? Kedy už len cítil takúto bolesť a takúto ilúziu voľby? Prečo ma vždy zdraví tým, že mi povie „dobré popoludnie“, aj keď je očividne noc? Je lakomý na lieky proti bolesti a spýta sa ma, prečo nejdem na svoju operáciu počkať domov.

Po šiestich dňoch v nemocnici, v poslednej snahe zbaviť ma bolesti bez vybratia maternice, podstúpim ďalšiu procedúru – rozšírenie krčku a kyretáž (ako interrupcia, akurát bez plodu), ale nepodarí sa to tak, ako sa očakávalo, a skončím na pooperačke s infúziami Pitocinu – lieku, ktorý sa používa na vyvolanie pôrodu. Potrebujú, aby sa moja maternica dostala do kontrakcií. Ale, opäť raz, ona nepodľahne, z akýchsi medicínskych dôvodov, ktorým nerozumiem, takže v tomto momente v podstate sedem hodín rodím a vzdychám ako divný chlapík počas tenisu. Neuniká mi irónia toho, že toto je najbližšie, ako sa kedy dostanem k pôrodu, zatiaľ čo okolo mňa behá sestrička zo Staten Islandu, ktorá rozmýšľa nad tým, prečo som tak často nahá v telke. Ak je na tejto irónii niečo pozitívne, je to to, že na konci tohto celého moji lekári konečne pochopia, že moja maternica musí von. Vyzerá normálne, veselo a s dvoma blonďavými copmi ako malá Rhonda, diabolské dieťa z toho klasického filmu, ale je diabolská, vyčerpaná, a nie je domovom pre nikoho. 

V ráno operácie ma zobudí moja obľúbená sestrička o šiestej ráno – s jej sladkou známou prítomnosťou, s tetovaním Wayne´s Wolrd na každej nohe a s mladým synom, pretože verí v riskovanie. 

„Ste pripravená?“ opýta sa ma. 

Zadržiavam slzy ale zároveň robím stand-up vystúpenie pre moju rodinu, ktorá kráča za mnou, zatiaľ čo smerujem na operačku. „Hej, kto by sa chcel vzdať svojej maternice? Počula som, že majú zľavu dve za cenu jedného. Tatko, pridáš sa?“ Chcem tak veľmi plakať, ale viem, že tu to nie je vítané. Moje vzlykanie by bolo brané ako váhanie a všetko by to pokazilo. Už síce trúchlim, ale neváham. 

Na operačke mi milý anesteziológ z Haiti, Dr. Lallemad, dovolí pustiť moju obľúbenú Rihanninu pesničku, a ja sa snažím nasať ťažobu tohto momentu – minimálne dvanásť ľudí oblečených v modrom s maskami na dvári, ale aj fakt, že by som mohla utiecť, ale namiesto toho si volím ostať tu. Musím sa priznať, toto je naozaj moja voľba – vzdala som sa predstavy o ďalšej liečbe. Vzdala som sa ďalšej bolesti. Vzdala som sa neistoty. Lieky sa dostanú do môjho krvného obehu a môj zrak sa príjemne rozostrí. Na krátku chvíľu nebudem musieť nič cítiť. 

Zobudím sa obklopená rodinou a doktormi, ktorí mi povedia, že som mala pravdu. Moja maternica na tom bola horšie, než si mohol ktokoľvek predstaviť. Je to ako tá kabelka plná nočných mor z kanálu Chinatown Chanel, plná jemných, ale aj očividných nedostatkov. Okrem endometriózy, čudného výrastku a predelu v strede som mala aj opačnú menštruáciu, takže moje brucho bolo plné krvi. Môj vaječník sa usadil na svaloch pri krížových nervoch, ktoré nám umožňujú chôdzu. A ani sa nebavme o mojom močovom ústrojenstve. Jediný pekný detail je, že tento orgán, ktorý by mal byť v tvare žiarovky, je v tvare srdca. Naspäť na svojej izbe mám bolesti na zvláštnych miestach – v ramene, v bedrách, v členku.

Ubehlo už pár mesiacov. A napriek miernym komplikáciám (prosím, nezabúdajte piť veľa vody, to je moja jediná rada), sa hojím ako šampión. Krívam, čo je výsledkom pricviknutého nervu v mojom panvovom dne, ale viem to nosiť rovnako ako svoje Balenciaga čižmy, ktoré som si kúpila za odmenu. Moja myseľ, moja duša, to je iný príbeh. Pretože som sa musela tak veľmi snažiť, aby moja bolesť bola uznaná, nemala som čas cítiť strach alebo trúchlenie. Povedať zbohom. Urobila som voľbu, ktorá pre mňa voľbou nikdy nebola, no trúchlenie mi pripadá ako luxus, ktorý nemám. Plačem a poriadne nahlas vzlykám sama vo vani alebo na ďalšom mieste, kde som, čo je poriadne klišé, začala vyrábať veci. 

Mnoho mojich priateliek je tehotných alebo sa snaží. Bála som sa, že to budem zle znášať. Že zatrpknem. Že budem piť priveľa šampanského na oslavách baby shower. Smutná stará teta Lena. Ale všetky ich cením. Neviem sa dočkať, kým spoznám ich deti (a potichu vysmejem ich Hollywoodske mená, ktoré by som si vybrala aj ja, keby som bola plodná, takže je to v poriadku). Fotky zo sona na instagrame mi nelámu srdce ako predtým, keď som mala maternicu, ktorá nefungovala. Deti, ktoré mohli byť moje, mi nelámu srdce, a kráčam s nimi aj so svojou stratenou šancou knísavou chôdzou, kým opäť naberiem rovnováhu.

Predtým som možno mala pocit, že nemám možnosti, ale teraz viem, že ich mám. Čoskoro začnem zisťovať, či moje vaječníky, ktoré zostali kde si vo mne medzi tou spleťou orgánov a jaziev, majú vajíčka. (Váš mozog, ktorý nevie, že maternica už nie je v tele, teoreticky pokračuje každý mesiac v tvorbe vajíčok, aby boli vypustené a vstrebané v brušnej dutine.) Adopcia je nádherná možnosť, o ktorú sa budem usilovať. Ale chcela som mať to brucho. Chcela som vedieť, aký to je pocit, byť tých deväť mesiacov spolu. Bola som stvorená pre tú prácu, ale neprešla som pohovorom. A to je v poriadku. Naozaj je. Možno tomu teraz neverím, ale čoskoro budem. A všetko, čo ostane, bude môj príbeh a moje jazvy, ktoré už stihli tak vyblednúť, že je ich ťažké nájsť. 

Lena tento týždeň v NY



Zaradené pod: Celebrity, Lena Dunham, OMG!




Môžete sa prihlásiť cez naše konto, alebo Facebook. Získate ikonku, vlastné meno, súkromné správy, a aj možnosť odpovedania na príspevky.
Meno:
ODOSLAŤ
:)
SOCIÁLNE SIETE
KOMENTÁRE
vaše novinky zo sveta zábavy
sector logo
network
Pikosky.sk 2022 redakcia@pikosky.sk