Angelina Jolie čerstvo oslávila tridsiate druhé narodeniny a v rozhovore pre server Parade sa vyjadrila, že už koketuje s myšlienkou na ďalší prírastok do rodinky. Pri pohľade na exponenciálny rast svorky Jolie-Pitt mi po krátkom pohladení kalkulačky vychádza, že do roku 2017 herecký klan prevýši svojím počtom populáciu Lichtenštajnska. Zatiaľ nám našťastie priestor dovoľuje rekapituláciu aktuálneho osadenstva Angelininej súkromnej materskej škôlky: Maddox Chivan (5, Kambodža), Zahara Marley (2, Etiópia), Shiloh Nouvel (1, vlastná výroba) a Pax Thien (3, Vietnam).
Za silovým poľom nájdete plné znenie inkrininovaného interview, v ktorom sa dozviete viac o herečkinom vzťahu s Bradom Pittom (43) a o dobročinnej činnosti, pre ktorú máme Jolie radi minimálne rovnako, ako pre jej plný dekolt.
O lavírovaní medzi materstvom a prácou…
Máme s Bradom veľké šťastie, že si môžeme vybrať, ako sa budeme striedať. Jeden z nás ostáva doma s deťmi a máme plán, čo kto robí. Chvíľu som bola doma, teraz idem trochu pracovať. Následne bude pracovať on, potom ja a neskôr si skúsime dať rok pauzu a venovať sa len deťom. Snažíme sa hľadať projekty, ktoré sa nám páčia alebo ktoré sú z nejakého dôvodu zaujímavé. Na čo sa však vždy sústredíme, je „OK, pozrime sa do nášho rozvrhu a skúsme sa pozrieť na to, kedy spolu strávime čas ako rodina.“.
O tom, či by chcela mať ďalšie deti…
Brad a ja máme veľa detí a chceme ich viac. Deti vyžadujú veľa času, trvá to, kým ich nakŕmite, oblečiete a odprevadíte z dverí do rôznych škôl. Baví nás to a milujeme to. Všetko však nemožno udržiavať v rovnováhe. Myslím, že obaja budeme ešte pár rokov pracovať a skôr či neskôr sa pokúsime prestať, aby sme mohli byť doma, cestovať, jednoducho žiť.
O tom, čo znamená byť Američankou…
V súčasnosti vládne pomerne rozšírený a nesprávny názor, že uvedomovať si zvyšok sveta a byť k nemu ohľaduplný, znamená nepodporovať Ameriku. Myslím však, že práve v tom spočíva jadro americkosti. Práve preto som hrdá, že som Američanka.
O svojom živote pred charitatívnou prácou…
Keď som mala okolo 20, vnútorne som cítila, že nežijem zvlášť hodnotný život. Niežeby som zišla z cesty, vtedy som ju ešte nenašla. Veľa som nedávala, môj život nebol pre nikoho prospešný. Nie je to dobrý pocit. Keď dávate rozhovor o filme, o vzťahoch alebo hocičom inom, necítite, že k niečomu prispievate. Nemám nič proti filmu, mám ho rada. Ale na konci dňa rozmýšľate, či ste niečo ako človek hodný.
O práci so sirotami, ktorých život ovplyvnil AIDS…
Pred niekoľkými mesiacmi sme chceli odovzdať dar pre siroty trpiace pandémiou AIDS, na ich vzdelanie, lepší život, na ich prežitie. Zistili sme, že nejestvuje organizácia s takýmto hlavným cieľom, len nejaké, ktoré sa zameriavali na iné oblasti. Vtedy sme zistili, že žiadni ľudia nelobujú za siroty s AIDS, pretože nelobujú sami za seba. Preto sme vytvorili program, v rámci ktorého najímame ľudí a združujeme rôzne záujmové skupiny, ktoré pracovali na iných problémoch, aby bojovali práve za TÚTO záležitosť, aby bojovali za deti.
O tom, ako možno pomôcť svetu…
Ľudia majú internet, majú prístup k časopisom, k novinám z iných krajín, k stránkam o ľudských právach, k webu OSN a k diskusiám na rôzne témy – spravodlivosť, lekárska výpomoc, dobrovoľnícke stáže. Jestvuje veľa tém na objavovanie. Vaším prvým krokom by malo byť oboznámenie sa s niektorými z nich. Uvidíte, kam vás nakoniec srdce zatiahne. To je dôležité – myslím, že by to malo byť osobné. Musí to byť vo vás dosť silné, aby to rástlo a vydržalo, aby ste mali radosť z ťažkej práce pre dobrú vec. Poznám ľudí, ktorí teraz pracujú vo Washingtone, v dôležitých pozíciach, ktorí jednoducho začali ako mladí ľudia, rozhodnutí DOSTAŤ SA do iných krajín a povedať ‚Mám voľné ruky a chuť pomôcť—potrebuje ma niekto?‘. To je ten správny prístup. Keď trochu skúsite hľadať, objavíte veľa dobrovoľníckych spolkov, mnoho mimovládnych organizácií, kopu náboženských skupín. Najprv by ste však mali vedieť, kto ste, kam vás ťahá srdce a cítiť, čím môžete prispieť.
